Napriek všetkému sa námpodarilo po štyroch rokoch stanoviť dátum slávnostnéhootvorenia a uvedenia do užívania. Deň, kedy sme chceliukázať aj verejne, koľko času bolo treba stráviť nastavbe a ešte raz toľko pri papieroch a za počítačom, abybolo za čo stavať.
Ak si chce postaviť dom normálnyčlovek, tak si urobí plány a rozpočet. Potom ide doAnglicka (aspoň tu na východe to tak chodí), zarobímilión a pol, príde domov, postaví čo sa dáa potom to dajako dokončí. My sme sa uspokojili sprísľubmi... hoci peniažky na účte neboli, robotníciuž veselo chodili na stavbu. Dôvod bol jasný - víziaprvého stupňa základnej školy priamo v osade bolajasná a práve ona nás hnala dopredu. Detichodili do školy vo veľmi provizórnych podmienkach. A videlisme, že výsledky prichádzajú.
Deti dostávajú toho oveľaviac, ak je prístup skoordinovaný z viacerýchstrán (škola, rodičia, voľný čas). Okrem toho prácuvykonávajú učitelia a asistenti, ktorí juvykonávať chcú a rómske deti v triede nie súna obtiaž. S trochou pasie (tá sa dobíja po víkendocha cez prázdniny) deti pod rukami doslova rastú.
Dielo Saleziánov a tých,ktorí im pomáhali počas 15 rokov priamej práces Rómami v osade, sa dostáva do ďalšej etapy. Vďakapriestorom, ktoré sú tu k dispozícii, sa otváramožnosť pre Rómov i Nerómov (to sú technickénázvy) k oveľa väčšej integrácii než doteraz.Doteraz integrácia prebiehala v kostole, kde sa nemali problémmodliť vedľa seba k tomu istému Pánu Bohu Cigánkaa gadžo (to sú tiež technické názvy:).Priestor (telocvičňa a škola), ktorý tu vznikol, staviaosadu, Cigáňov, a samotnú povesť Poštárky dopozadia. Zrazu je tu dôvod navyše, prečo zájsť naPoštárku.
Prvý dôkaz tejto teórieje ten, že v nedeľu poobede sme mali turnaj z príležitostiotvorenia novej budovy. Na turnaj som pozval aj dve družstváchlapcov (bielych) z mesta. Jedného z nich prišielpovzbudzovať otec s bratom. Také niečo som ešte na Poštárkenevidel.